Ťaživé dedičstvo bipolárneho sveta, spolu s rastúcou frustráciou z prehlbujúcej sa medzinárodnej izolácie Ruska vyústili do vývoja nepovolenej strely 9M729, ktorá je jednoznačným porušením zmluvy INF z roku 1987. Následná anexia Krymu a vypovedanie zmluvy INF Spojenými štátmi v roku 2018 a následne aj Ruskom, sú logickým vyústením rastúceho vzájomného napätia. Nie je to žiadne prekvapenie. Jastrabi presvedčení o riešení silou, sú prítomní na oboch stranách. Vhodným katalyzátorom vzájomného pnutia môže byť zástupný konflikt. V tomto prípade tak dočasne poslúžila vojna v Sýrii. Nekontrolované stiahnutie spojencov z Afganistanu, jednoznačne preukázalo ústup USA z pozície medzinárodného policajta. Strýčko Sam sa snažil pôsobiť v tejto pozícii autenticky, ale skôr pripomínal mrzutého suseda, ktorý kára malé deti na ulici, pritom ho nikto neberie vážne. Nástup Joea Bidena do úradu vyvolal vlnu výdychu a nádeje, že zahraničná politika bude čitateľnejšia, v porovnaní s pôsobením jeho predchodcu Donalda Trumpa. Ale výroky prezidenta Bidena, na adresu jeho ruského náprotivku sú skôr sklamaním. Ak svojmu partnerovi nepreukážeme úctu, ťažko môžeme očakávať ústretovosť pri hľadaní spoločného riešenia. Skôr to svedčí o absolútnom nepochopení, prípadne hrubej neúcte. Vladimír Putin je z pohĺadu rétoriky zdatnejší, priam nepreniknuteľný. Na druhej strane stoja nevyspytateľné vojenské aktivity Ruska, hromadenie kontingentu na ukrajinskej hranici a brnkanie na nervy spojencom. Svedčia o tom, že rozohral šialenú hru s nejasným výsledkom. Pragmatický politik a brilantný stratég, ukotvený v paradigme bipolárneho sveta, dnes pripomína nosorožca v obchode s porcelánom. V napätom očakávaní vojenského riešenia zanikli slová Dmitrija Peskova, že medzi Ruskom a NATO vlastne neexistujú žiadne neprekonateľné prekážky. Kategorický imperatív o návrate stavu pred rok 1997 z úst Vladimíra Putina, však svedčí o niečom úplne inom. Je to o to prekvapujúcejšie, že v globalizovanom svete a vzájomne previazaných ekonomikách, mal množstvo nástrojov, ako docieliť svoje požiadavky. Ruská vojenská prítomnosť v stredozemnom mori v priebehu rokov postupne silnie, či je to Sýria, v kmeňových vojnách sa zmietajúca Líbia , priateľstvo s Iránom či predaj zbraní Turecku alebo Egyptu. Je bez pochýb, že vzniknuté mocenské vákuum po ústupe Spojených štátov postupne vypĺňa Rusko. Vedomé si svojej zdanlivej vojenskej prevahy sa rozhodlo celému svetu ukázať, že do “ mesta prišiel nový šerif !” Hrdosť, s ktorou prezident Putin predstavuje nové zbraňové systémy, aké nemá nikto iný vyvolávajú hlavne znepokojenie, a horúčkovité úsilie a la “ Slunce seno” Když vy doktora, tak my ….. Jedno mu uprieť nemožno, vojenské úspechy dokáže ako skúsený marketér na domácom trhu výborne predať. Ale vojna je drahý koníček, navyše volíčov neosloví, ak trvá pridlho, alebo ak sú straty príliš vysoké. Ostáva len dúfať, že nakoniec zvíťazí zdravý rozum a dialóg. A obaja aktéri si spoločne sadnú za stôl. Svet nie je čiernobiely, nie sú tí zlí a tí dobrí. Sme tu len my. História nám ponúka mnoho dôkazov o tom, že na prípadné meranie svalov doplatíme všetci. Ako vraví ľudová múdrosť, kde sa dvaja bijú tretí víťazí. A kandidátov na tretieho je, zdá sa celkom dosť.