Umenie je osobnou výpoveďou umelca, o jeho videní okolitého sveta. Zároveň sa stáva achilovou pätou, lebo ho činí zraniteľným. Chce to naozaj veĺkú odvahu, vystúpiť z komfortnej zóny a prezentovať svoju tvorbu verejne. Človeka sprevádza už od oddávna. Môžeme menovať jaskynnú tvorbu v Lascaux, Alamire či Font-de-Gaume, pokračovať cez dávne civilizácie ranných čias až k moderným autorom. Títo všetci majú jedno spoločné, ich diela posúdili súčasníci, prípadne aj ďalšie generácie. 20 storočie prinieslo silný rozmach výtvarného umenia, počas života autora sa vystriedalo aj niekoľko umeleckých smerov. Takže je možné hovoriť o jednotlivých obdobiach počas tvorby autora. Práve v prudkom rozmachu smerov sa akoby stratil osobný rozmer a umenie sa stalo spotrebným tovarom s krátkou dobou trvanlivosti. Umenie by malo povznášať, malo by vniesť do života radosť a nádej. Abstraktizácia nemusí byť prekážkou silnej emócie, ktorú pocítime pri pohľade na obraz alebo umelecké dielo. Na druhú stranu príliš abstraktné videnie sveta zužuje počet obdivovateľov na úzky okruh kritikov, ktorí dokážu vidieť to, čo autor chcel svojím počinom vyjadriť. Prípadne si to aspoň naivne myslia. Tvorba Júlie Jeleníkovej, mladej výtvarníčky, je realistická. Rozpráva príbeh, ako autorka vidí okolitý svet. Forma, ktorou sa umelecky vyjadruje je dostupná každému, nielen úzkemu okruhu do seba zahľadených kritikov. A možno práve preto je taká oslovujúca. Skúste sa o tom sami presvedčiť na instagrame @Jelo_Ulie.
Celá debata | RSS tejto debaty